Príbeh veselej party na VKA 2023

Dnes spúšťame dlho čakanú záložku s článkami na našej stránke. Ako prvú vám priblížime Odysseu malého cyklokolektívu, ktorí sa v dobrej viere spoľahli na AI a nechali si naplánovať cestu za vrcholmi koruny portálom mapy.cz…. no, občas to bolo dobré psycho, ale mladí silní bikeri všetko zvládli s prehľadom (podľa toho, ako to spísala Zuzka).

Prvá naša cesta (2 vrcholy) vedie do Maďarska. Čaká nás príjemných 66 km s 1047 m prevýšením. Ráno sadáme na vlak v dobrej nálade. Cestujeme do Hidasnémeti. Nový člen netuší, čo ho čaká. Hneď na prvom kopci si prepáli stehná. Ach jaj!  Ale predsa dobojoval. Prvý cieľ zdolaný. (18-Pálos kolostorrom). Pýta sa: To je všetko? Rýchlo ho vyvedieme z omylu.

Pred hradom 19-Regéc  naša cesta vedie cez Mogyoróska. Kamoš vyčerpaný a s bolesťami. Pomaly krútime hore kopcom a tu aha! Chlapci čítajú: P-Á-L-I-N-K-A. Volajú na mňa. Zuzi poď prekladať! Prekladám. Oni ochutnávajú. Robíme biznis. Odchádzame po koštovke s fľaškami. Kamošovi sa krúti lepšie :D.

Sme v cieli. Huráááá!!! Sadáme pod slnečník. Pijeme pivo. Trošku pokecu, ešte jedna fotka na archiváciu, sadáme na bicykel a krútime domov. Kamoš už má kŕče, ale je statočný. Sme doma. Sprcha a spať. Ráno čaká práca.

Druhá cesta (1 vrchol) – Sotákov kríž

O dva týždne zase sadáme na bike. Tento krát bez vlakovej dopravy. Je nás 6. Večer predtým pozerám predpoveď. Hlásia silné búrky a krúpy. Vodca svorky však tvrdí že je to len 10 %.

Vyrážame. Máme dobrú náladu. Ideme cez furčiansky les a dôjdeme na Čerešenku. Pofotíme sa. A…… Kropí! Nemám z toho dobrý pocit, ale skupina je optimistická. Mierny dáždik prečkáme vo vyhliadke. Pokračujeme v jazde. Pred nami je čierňava. Hundrem, že ja som to hovorila. Sme cca 3 km od cieľa. Blýska sa. Mne sa pusa nezastaví. Zmokneme, zmokneme, ale vieš že zmokneme!  

Vodca svorky tvrdí, že nie. Obíde nás. Johanka tvrdila, že keď nemáš chlapa nemáš pravdu, ale ja chlapa mám a i pravdu som mala. Začínajú padať veľké kvapky. Už aj ostatným dochádza, že dnes suchí neostaneme. Ťaháme sa pod stromy, ale po 10 minútach zisťujeme, že je to zbytočné. Už mi kvapká aj z gatiek. Kašlem na to. Mám nervy, tlačím hore cestou bicykel. Ostatní sa tiež pridajú. Ako aj krúpy. Klopú mi na prilbu. Už ma to nezaujíma.

Kamoška je optimistka. Tvrdí, že je to romantické. V tom momente som si to nemyslela. Ideme ďalej a zmoknutí sa zastavujeme pri Sotákovej vyhliadke. Prestalo pršať. Trasiem sa ako osika. Rýchlo sa prezliekame do suchého, niečo sladké na zakusnutie a pálime ďalej na Makovicu. Hlava kričí už nech to máme za sebou. Na Makovici už svieti slnko. Krásne miesto. Škoda, že je mi taká zima. Fotka a krútime domov.

Na gauči rozmýšľam nad dňom. Kamoška mala pravdu. Nebolo to až také zlé. 84 km a prevýšenie cez 1000 m. Budeme si na to spomínať ako chlapi ktorí sa opili v mládí a do smrti o tom budú rozprávať. A pamätáš, keď sme…..

Tretia cesta (3 vrcholy)

O týždeň sme zase v sedle. Tentokrát bojujeme štyria. Sadáme na vlak a ideme smer Slanec. Máme dobrú náladu.

Cieľ : chata Izra, hrad Slanec a Bogota –Tereš. Predpoveď počasia – bez zrážok.

Úžasná cesta na chatu Izru, okolie krásne. Aj vyhliadky. Pokračujeme na hrad Slanec. Opäť na parádu. Síce si trošku potlačíme bicykle, ale je to super. Nálada nás neopúšťa. Pokračujeme na Bogotu. Mapy CZ má zmysel pre humor. Vyberá nám cestu ktorá je na nervy. Cez vysokú trávu a náročný terén sa dostaneme do cieľa. Neskôr sa dozvieme, že my sme boli vraj pri Tereši a ku Bogote vedie krásna cesta. Nechápem. Veď tam bola tabuľa. Nevadí. Zdolali sme a šťastní ideme domov. Ďalšie 3 kopce za nami. 70km a 1296 m prevýšenie.

Štvrtá cesta (3 vrcholy)

Dohadujeme sa na ďalších kopcoch. Na poslednú chvíľu sa rozhodneme, že ideme. Ráno sadáme na vlak a smer Moldava. Predpoveď počasia: 10% zrážok. Ja som opäť čítala prehánky a búrky. Krútime smerom na Ladislavovu vyvieračku. Nie som si istá či aj Mapy CZ vedia o tom, že je nejaká nová cyklotrasa. Vedie nás prvotne cez schody a cez pole. Pred nami „čarňava“ a hrmí.  Vraj 10%. Došli sme k vyvieračke. Hľadáme tabuľu. Fotíme sa a ideme k ďalšiemu cieľu.

Nad nami blesky a s kamošom sme sa skoro pototo…. búrka je blízko. Dôjdeme do Hačavy. Konečne to prišlo. Srdce mi plesá.  Už mi to chýbalo. Poriadny kus cesty, kde si môžem tlačiť bicykel. Sme v cieli. Futbalové ihrisko, ktoré má svoju zvláštnosť . Je v tvare U.

Stretávame miestneho junáka na hubách. My sme sa zatiaľ popasovali s nie práve super zjazdovou cestou a tlačíme bike na ďalší kopec.  Veď predsa  ideme skratkou. Opäť stretávame junáka. Čuduje sa prečo sme išli cez les, keď tam vedie lepšia cesta.

Ja len gúľam očami. Vraj iná cesta tam nevedie podľa navigačky. Šliapeme ďalej ku kaplnke Čierna Moldava.

10% ný dážď nás zastihol práve tam. Stojíme pri kaplnke ako kurčatá pod kvočkou. Prečkávame dážď. Prestáva pršať. Poďme! Problém. Nemáme blatník. Blato máme  všade.  Ale to je najmenší problém. Super deň za nami. Sadáme v Moldave na pivo a konečne sa najesť. Sme ako Čenkove deti na 13tej strane. Spášeme všetko čo je pred nami.  55 km a 1014 m prevýšenie.  Hurá!

Piata cesta (2 vrcholy)

Začínajú byť horúčavy a naša veselá parta má pred sebou ešte veľa kopcov. Tentokrát sme až tak veselí neboli. Hneď na začiatku sme vyhlásili súťaž o najväčšieho hundroša. Cestujeme vlakom do Moldavy. Je nás 5. Máme pred sebou 61 km a 1203 m prevýšenie. Prvý cieľ Poproč – návrat k čistým prameňom celkom v pohode. Tlačenie nás neobišlo, ale veď čo. Nie sme padavky. Krásne miesto. Na turistiku ideál. Osviežime sa.

Desiata a do navigačky zadávame ďalší ciel. A tu začína kameň úrazu. Vraj sú 2 cesty. Vyberáme o 4 km kratšiu cestu. Veď poďme cez les. Je horúco. Krútime. Časom zosadávame z bicykla a začíname tlačiť. Z 300 m je naraz 7 km nahor. Cítim sa ako na pešoVKA . Vodca svorky mi pomáha. Ja už na pokraji síl. Chlapci počujú medveďa. Ja už taká unavená, že to ani nevnímam. Ostatní sú už tiež vyčerpaní.

Sme na rázcestí. Chlapci si vyberajú cestu kde si musíme každých 5 m prekladať bicykle cez vyvrátené stromy. Niekto už má skvelý nábeh na titul hundroš dňa. Po 17 km nájdeme útulňu. Tá sa nám náramne páči.,Stretávame trojicu Čechov. Zdolávajú SNP.  Fotíme sa a ideme smerom do Moldavy.

Posledných 24 km je strmý kopec dolu. Dvíham sa zo sedla, zaujmem pozíciu. Ruky pevne zvierajú riadidlá aj brzdy. Už som v symbióze s mojou „kobylou“. Šialená jazda. Cítim sa ako tí blázni montbikeri. Kričím! Horia mi brzdy. Najlepšia časť dňa. Okolo 19.00 sme v Moldave. Máme hodinu na vlak. Sadáme na pivo a jedlo. Pivo sa vyparí, jedlo do nás nejde. Vo vlaku stretávame Evu. Matku VKA. Keď počula ako sme išli povedala, že sme blázni. Prezradila aj jeden z budúcoročných vrcholov.

A kto nakoniec vyhral cenu hundroš dňa? No predsa JA!

Šiesta cesta (4 vrcholy)

Po mesiaci vyrážame zas.Zatiaľ pochodíme Južnú Moravu. Neviem prečo, ale náramne sa teším na tento výjazd. Či kvôli tomu, že to bude asi najkratší okruh zo všetkých, alebo preto lebo nás čakajú mnou obľúbené šialené zjazdy.

Keď pri plánovaní zaznie veta „máme tam aj nejaké skratky“ som vedela že zase bude sranda. Večer dlho sledujeme roj padajúcich hviezd a ráno sme hore už pred budíkom. Pozriem sa von oknom a v hlave mi zaznie známa hláška z filmu: „Dneska bude hits, Cecilko!“ Predpoveď zrážok 0,00 % . Necháme sa po pansky vyviezť na parkovisko pod Kojšovou holou. Krútime hore a kým dôjdeme k chate Erika naša voda sa len tak vyparí. Pivo, a posilnení krútime ďalej. Kojšovka je zdolaná! Iba pár kilometrov a sme na vyhliadke Loreley. Cieľ druhý: HOTOVO!  Krásny výhľad. Úžasné miesto.

Ďalej pokračujeme cez les. Škoda, že následkom zvážania dreva veľa cyklotrás je zničených. Nasledovala skratka. Ale moju dobrú náladu a pozitívne naladenie to nemôže pokaziť. Pri vete „Veď tá cesta ani nie je na mape!“ som skoro spadla z bicykla. Ťahá mi kútiky hore a bavím sa. Myslavka zdolaná. Doplníme si úžasnú vodu z prameňa a sadáme do sedla. Posledný cieľ: Kríž nad Bukovcom. Krása! Milujem miesta, kde sa môžem cítiť slobodná. Som spokojná. Už len cesta domov. Odkrútených 53 km a 957 výškových metrov. Ešte som sa nikdy necítila tak zrelaxovaná po cyklistike.

Siedma cesta (3 vrcholy)

Plánujeme ďalší výjazd. Predposledný! Vieme, do čoho ideme, že to bude náročné a nielen kvôli počasiu. Keďže využívame aj vlaky, musíme stihnúť vlak ešte pred výlukou. Naša parta štyroch mušketierov teda sadá na vlak smer Obišovce. Pridal sa aj Don Quichote. Pevne som rozhodnutá, že tento deň mi nič nemôže pokaziť náladu. Ani horúčava, ani náročnosť výzvy.

Vystupujeme z vlaku a začíname krútiť. Pomyslím si, že wau! To je zatiaľ super! Páči sa mi to. Prvý cieľ cca 9km. Obídeme Ruské Pekľany vytlačíme si bicykel na jednom kopčeku a prvý náš cieľ – Hradská –  je zdolaný. Zopár fotiek, výber trasy k ďalšiemu cieľu a pálime. Cez les sa dostávame na rázcestie. Naľavo cesta na Prielohy a napravo Veľká Lodina. Dumeme. Presnejšie chlapci dumú. Naľavo vraj je to ťažšie a z Lodiny to bude jednoduchšie. Osud si začína mädliť ruky a potichučky sa chichúňa. Ešte nevieme čo nás čaká. Je pekelne teplo, takže sa zastavujeme na pivo. Ľahký obed čo sme si nabalili a hajde!

Ešte 1,8 km a sme v cieli. Osud sa smeje čoraz hlasnejšie. V lese nikde nikoho, len my bojovníci. Začíname si tlačiť naše bicykle. Jazyky máme po kolená. Kopec cez les je taký strmý, že nosom si značím cestu. Môj hrdina mi pomáha. Som mu náramne vďačná. Vyčerpaní dôjdeme na druhý cieľ. Padáme ako v boji. Prielohy. Krása miesta ma dobíja energiou. Som šťastná. Ležím v tráve a vychutnávam si ticho. Moji spolubojovníci takisto.

Foto a smer  posledný náš cieľ na ten deň. Už len 2 km. Nájdeme poľovnícku chatu Lesnica a hlavne vodu. Niet lepšej tekutiny ako svieža voda z prameňa. Už len cesta domov. Vyberáme si cestu cez Sokoľ. Štyria mušketieri a Don Quichote vyčerpaní padajú do postele. To bol ale deň! Ráno jeden z mušketierov posiela foto zo stránky VKA – „Trasu po modrej ďalej do V. Lodiny neodporúčame, je to veľmi strmé a kamenisté.“  No my sme to predsa dali. Síce nie smerom dole, ale hore. Zdolali sme skutočnú výzvu.

Osma cesta (2 vrcholy)

Začiatkom septembra sa vydávame na poslednú výpravu. Sme 4. Tešíme sa, že máme pred sebou už posledné kopce. Nakoniec sme si nechali „okruh“ a Jožkovu lavičku. Čítame odporúčania a plánujeme si trasu. Našu púť začíname na Ružíne. Ideme vlakom. Čaká nás poriadnych pár kilometrov.  Vystupujeme z vlaku, tlačíme do pedálov a cez krásnu lúku sa dostávame k prvému cieľu. Vyhliadka nad Koňovou skalou je krásna. Sadáme na bicykle, pozdravíme baču a ovce a cez lúku sa púšťame dole k pomníku pod Šivcom. Ani som nevedela že je tam pomník, a to som tam už bola niekoľkokrát na turistiku. Pár fotiek a…..

Prvý defekt za celé VKA. Náš technik sa ale nedá zahanbiť a rýchlo si mení dušu. Vidno že má prax.  Krútime ďalej po asfaltke a dostaneme sa na ďalší fotopoint ROVEŇ.  Vybláznime sa pri fotení. Samotný „foťák“ padá od smiechu. Vraciame sa po asfaltke.  Naše plány vedú k chate Zálom. Prevýšenia úplne na parádu. Asfaltka nás zavedie až ku chate s troma medveďmi.  Nestíham sa rozplývať nad krásou miesta. Všetci štyria sme unesení. Tá krása, kľud, pokoj. Fotky, a kým nám nakvapká čerstvá voda do fľašiek sa stihneme aj najesť.  Čaká nás posledný cieľ z okruhu a predposledný cieľ z výzvy. Rozmýšľame, či vľavo, či rovno  (cez Košickú Belú alebo cez Jahodnú.) . Vyhráva Jahodná.

Čaká nás šialený zjazd. Kamoš hovoril že vytočil až 72 km/h. Ja opatrnejšie 62km/h.  Brurál! Jasné, že čo sme zišli dole, sme si museli odkrútiť aj hore. No čo už. Naša cesta vedie okolo Bradanu. Osviežime sa – kto pivom, kto Birelom a hajde! Sledujem tachometer, aby som vedela, koľko toho ešte máme. Posádka zastavuje, ale ja by krútila ďalej. Kričia mi: Však stoj! Už sme tu. Toto miesto nás až tak neoslovilo, ale tešíme sa, lebo už len pár kilometrov a budeme mať zdolaný aj posledný náš cieľ.

A ako inak ako na Jožkovej lavičke. Túto cestu už poznáme. Síce Tatry nevidíme, ale to nič.

Hlásime HOTOVO! 62 km a 1224m prevýšenie. Dali sme to aj tento rok a dáme to aj o rok.

Oddýchneme si na Hrešnej, kocháme sa prírodou a výhľadom na okolie. Je mi už zima. Šťastní ideme domou, čaká nás šampanské. Niekoľko dní pred posledným výjazdom dostávam správu. 

„Zaujali ma vaše cyklotúry,ktore boli fakt naročne. Jednu z vami prejdenych trás som si prekopiroval do mojho cyklopocitača a samozrejme som tu trasu absolvoval sám.No,poviem Vám,,bola brutálne náročná,,čo sa tyka priechodnosti..a strmych svahov,stúpaní..Asi v polovičke trasy som nakoniec aj trochu zabludil,,a zvolil si najkratsiu cestu von z lesa smerom k hlavnej ceste na Medzev…Takže obdivujem vašu húževnatosť a vytrvalosť …Dole klobuk,,,,, ! (skopírované)

Pochopila som, prečo to vlastne robíme. Je to o posúvaní  svojich limitov. Svojej vytrvalosti, odhodlanosti a súdržnosti. Spoznávaní nových miest a utužovaní medziľudských vzťahov.

Ďakujem všetkým mojim spolubojovníkom, že sme mohli bojovať spolu. Že sme všetky kopce zdolali spolu. Občas uhundraní, vyčerpaný, skleslí, unavení, ale hlavne veselí.