… Už dlhšie som rozmýšľal o výstupe na vrcholy VK Abova, kde mám veľa kamarátov, a to nielen v rámci cyklistiky, ale aj osobného života. Môj najväčší priateľ, s ktorým sa bicyklujem a hecujem už takmer 20 rokov, je Riško z Malej Idy. A samozrejme, aj partička cykloboys, ďalší skvelí a srdeční ľudia, pohodoví bajkeri. Najďalej som sa dostal po horách, až na výnimku Šariša, kde som to dal s priblížením pred rokmi, lebo vždy Spiš… ale Abov je blízko, alebo aj nie, ale vedľa. Hlavne, čo ma odrádzalo, bolo to, že okrem 2-3 vrcholov, ktoré poznám vďaka Richardovi a maratónu na HJohdne, som to nepoznal.
Tento rok som si dal výzvu, že všetky Vrchárske koruny prejdem bez priblíženia, teda že prejdem predpísaných 20 vrcholov naraz ako jeden alebo viac okruhov, pričom sa vždy vrátim tam, odkiaľ som štartoval. Alebo tam, kde to šlo, som prešiel 20 vrcholov v rámci jednej trate. Keďže Abov je 350 km od Trenčína, rozhodol som sa, že to skúsim na 2-3 krát. Jeden okruh mi Peter naplánoval z/do Margecian.
Bola sobota ráno, pracovné povinnosti ma zaviali neďaleko, auto som nechal na železničnej stanici a vyrazil som po okreskách na Folkmar a Kríž. GPX fungovalo, moderná krížová cesta a biely krížik, pekný výhľad, fotka a vraciam sa nazad na Folkmanské sedlo, odkiaľ som mal a nakoniec som aj vyšiel na Folkmanskú skalu. Predtým som sa 3-4 krát zle pustil, nakoľko to bol okruh, ktorý pokračoval zjazdom. Volám Petrovi a cez PC hľadáme správnu cestu… uf… 2 hodiny motania. Neskutočne teplo a kúsanie lietajúcich smradov “kuklorodka jelenia” (taký okrídlený kliešť, ktorý sa nedá zabiť “plesknutím”, keďže je elastický). Asi som bol v predchádzajúcom živote jeleň, lebo napriek všemožným postrekom som sa ich nevedel zbaviť…
Ale k veci… Folkmanská skala, nádherné výhľady, pozerám až do ďaleka do šírok. Podľa navigácie už to bude veľa jazdenia a asi 300 výškových metrov pohodlne obchádzam cez priehradu Ružín a dostávam sa do tretieho bodu, flek pod Ružinskou skalou. Jazero zasadené do hôr mi veľmi pripomína Švajčiarsko, akurát že tu nemám kde kúpiť piť či jesť, ale vydržím… Ako odmena nakoniec historický železničný tunel až do Margecian, kde prichádzam za výrazného dažďa… Jeden okruh 51 km/1232 m a 3 vrcholy
Ostáva mi 17, s tým, že 1 z nich má vlastne 5 zastavení, unikát od Evičky. Nakoniec, po porade s trasérom, týchto 5 v 1 dávam v rámci služobky pred večerou. Penzión neďaleko Turne nad Bodvou je štart a cieľ, ja vyrážam pred zotmením… svetlá mám. Ako prvý je vtáčí stacionár, Peťo ma upozorňuje, že to je plné močiarov, uf… ale prežil som. Stretám tu pár mladých ornitológov a vidím zopár vtáčikov zachytených v sieti. Dostávam krátku prednášku o ich práci a pokračujem ďalej k jaskyni… teda zarastenej diere s mrežou, hurá… Anjel, neskutočný gýč v obci Háj, slúžil ako rekvizita pre amerických filmárov, sranda 🙂 A dlhší rovinatý pojazd do Zádielskej doliny, ktorá je veľmi krásna, aj som si mimo trať ju prešiel. Na jej začiatku je “Kométa”, umelecký skvost, na mňa to pôsobilo ako konáre napchaté v miešačke, ale však hlavne veselo 🙂 Posledným bodom je pamätník, ktorý vyznačoval miesto najstaršieho bežeckého maratónu. Bol tak schovaný, že až keď ma Evička usmernila, že je pri penzióne Reva, som ho našiel. Odmenil som sa neskutočne skvelým halászlé od veľmi sexy Maďarky v útulnej reštaurácii, kde sa mi páčilo, že k nám si môžete prísť aj pre “pusu”, tak určite sa zastavím… 33 km, 432 m pohodička, alebo ako sa hovorí, po práci legraci… Mám 4 vrcholy, takže tých 16 dáme v rámci extrémnejšieho výjazdu v rámci predĺženého víkendu
DLHY vikend
Keďže Riško a Andrij sú z Malej Idy, štart aj cieľ bude tu. Vstávam o 1:30 a cez celé Slovensko (z Trenčína) idem sem, aby som o 6:30 extrémne nabalený na 3 dni vyrazil. Hlásili dážď, zimu, protivietor a možnosti občerstvenia až na výnimku na Lajoške v Maďarsku žiadne… Takže klobásky, slaninka od Taurisu ako základ a tri veci… vyrážam.
Piatok je fajn, po okreskách som za chvíľu na lúke Križ nad Zvoniarkou, pekné a rýchle. Malý snack z vlastných zásob a presúvam sa k baňa Lucia bunker. Stretol som kastanového hubára, ale aj cedulák od Evičky, takže som vedel, že som dobre. No prechádzam dedinkou s veselým názvom “Počkaj”. Odbočujem na dlhú zvážnicu, ktorá nemá konca. Po čase ma zvrtne do lesa (pozn. prečo nezmyselne odbočil z peknej zvážnice?), kde je absolútna kalamita. Som bystostna závislý na GPX, tak dve hodiny nesiem bike, strašne nadávam, spotený ako somár v kufri. Prídem k chate Údoľ o tri hodiny neskôr, ako bol plán, ale som rád, že to mám za sebou. Dlhý zjazd do Zlatej Idky, kde kedysi kuli pikle Mečiar s Klausom. Dávam si poriadny obed, teda tri klobásky, lebo viem, že ma čaká po 1000 zdolaných výškových metroch ďalších 1000 na 13 km, čo je ozaj dosť. V hlave som nastavený v pohode, pomalé šliapanie si krátim počítaním, koľko výškových metrov musím nastúpať za hodinu, pol minútu, aby som bol do 21:00 na Lajoške. Vyšlo to na 3 m za minútu
Som na Chate Erika, ale tu sa musím pustiť k útulni Polianka, čo sú cca 4 km, ale padám o 300 m dole. Útulňa je perfektná, čistá, vybavená. Keby som vedel, že to bude na takejto úrovni, možno by som prenocoval tu… ale sľúbil som sa na Lajošku, na ktorú som počul len samé chvály, tak musím. Teším sa veľkému počtu udržiavaných studničiek, takže dehydratácia nehrozí. Stmieva sa, začína pršať a neskutočne fúkať. Na Kojšovke, ktorá je epickým vrcholom, je taký víchor, že som sa bál, že ma odfúkne aj s bikom. Točím srandovné video a teším sa na 10 km po hrebeni, skoro stále dole na Lajošku. Nič nevidím, tak pre istotu nahodím si track ešte aj do mobilu, nech sa istím… lenže to by Mapy.cz museli poznať Lajošku. Po čase zisťujem, že chata sa volá Na Prednej Holici, a teda ok, nádherné a naturálne pojazdenie. Zrazu vidím červenú turistickú značku, ktorá ide až k chate. Zrazu odbočka na žltú a neskutočný mordor. Pozerám viac na cestu ako do navigácie, zrejme blúdim a vraciam sa takto 3-4 krát. Nakoniec svetlo chaty, pred ňou partička bajkerov ma víta, fotíme sa, debatujeme. Prichádza pán chatár, pozýva nás dnu, nech neprechladneme. Prichádza najkrajšia časť VKA, rozohriaty krb, blízko šnúry a prádlo, na ktoré si všetci dajú svoje mokré veci a na zem tretry a idú si nabiť ebajky. Ja, keďže mám elektriku len v zubnej kefke, tak si nabíjam mobil a Garmina. Skvelá debata, neskutočná kuchyňa, pivko, borovička… idem spať
Sobota:
Sobota ráno, prichádza tak, ako avizoval Riško, že pôjde kúsok so mnou. Dávame spolu Zipser párky, dáva krátky exkurz o kvalite produktov, ktoré konzumujeme. Nádherný zjazd, snáď 10-12 km až na Jahodnú, nostalgické foto (tu ma pred 15 rokmi obehol na single maratóne o 1 minútu, mal som z toho poriadne nervy, dnes by mi dal aspoň hodinu… ešteže už nepretekáme). Ideme spolu k Amálke po singloch, ktoré sú skôr na DH bajky alebo aspoň full, nie na plne naložený stroj, aký mám ja. Fotíme sa, ideme ešte hodný kus spolu, lúčime sa s tým, že sa v nedeľu vidíme zase.
Ja zvoľňujem výrazne tempo a prichádzam k útulni Kráľova studňa, najluxusnejšia útulňa, akú som kedy videl, úplne nová, s matracmi, obliečkami, plne vybavená. Až som prekvapený, že to vandali nezničili… snáď to vydrží. Píšem pozdrav staviteľom so slovami uznania, ja musím ísť ďalej, ešte mám pred sebou cca 200 km a do nedele chcem byť vybavený. Idem po rôznych okreskách, až prichádzam pod kopec, kde práve skončili preteky do vrchu, takže ma púšťajú (malo to byť uzavreté do 18:00, takže mám cestu bez áut). Nekonečné serpentíny, ale skvelý asfalt, takže sa mi dobre ide až úplne hore. Odtiaľ do lesa (pre istotu volám Evke, keďže ide tma, či idem ozaj ok, GPX mám perfektne nastavené, ale pár rád od šarmantnej organizátorky… hurá, chata pod Parikovou, fotka, a podľa navigácie 14 km len dole… to ja rád). Za chvíľku som v kúpeľoch Borda, teším sa, ako si dám saunu, večeru, masáž, možno sa tam ubytujem, lenže kúpele sú len názov, je to zdevastovaný socialistický tábor, kde môže akurát tak na mňa niečo padnúť. Fotka a prášim dole na penzión Oáza, som úplne premočený, tak idem do sucha… Luxusný penzión, skôr pre motoristov ako cyklistov, ale postarali sa… Lajoška to nie je, raňajky nerobia… čo už. Budík nastavujem na 4:00, aby som to teda v nedeľu dal. Píšem si veľa s Evkou, nech mi poradí ten pomník 333 zastrelených diviakov, robí mi trasu, ale ja zostávam v Garminu u Petra, v mobile mám ako double check Evkinu.
Nedela:Rýchly zjazd mimo hlavné ťahy a šliapem lesnou cestou, so zastávkou pri dákej chate a zisťujem, že som stratil dve rukavice, práve z tých, ktoré môžem do dažďa, tak asi 3 km naspäť, a ešte raz, aspoň viac natrénujem. Zjazd dole a po chvíľke doprava cez “blatové kúpele” až k 333. Návrat nazad a po okreskách až do dedinky pred maďarskou hranicou, kde ma už čaká kamoš Marek a nesie mi raňajky, dokonca je aj obchod otvorený. Paráda! Chata Kopáska, po lesných cestičkách na rozdýchanie presun do Maďarska a brutálne stúpanie starou historickou cestou, kde samozrejme tlačím až k zabudnutej rozhľadni, alebo ak chcete originálny názov Kilátó és bivak. Fotíme sa, tešíme sa. Už len dole do Füzéru, kde nás Riško pozýva na luxusný obed plný všelijakých dobrôt maďarskej gastronómie, fantázia. Prejdete prírodnú hranicu a všetko je inak… možnosti stravovania, ubytovanie, koľko len chcete, Maďari pochvala. Kamaráti ma “ťahajú” do Holházy, kde sa lúčime s tým, že nech volám, keby dačo.
Ja idem na Abujvár, kde má byť hradisko, lenže hradisko nikde. Pokúšam sa rukami nohami a mojou 10-slovovou maďarčinou: “Hol van castle?” Dostávam odpoveď, ukázanie smeru a nemeckou podvedou: “Dort ist rechts.” Hurá, mám to! Už len 2 vrcholy a to na Slovensku, a nie vysoké. Aby som to nemal také easy, tak mi začalo neskutočne fúkať oproti. Morušová kaplnka a Evka mi volá, že mi ide naproti. Takže spoločný vrchol dosiahneme spolu, nádhera. Mne dochádza voda, jedlo, všetko, ale Evka mi dáva čokoládu a vlastnú vodu. Sme na 20. vrchole, vysielač na Nižnej Hutke… paráda, fotka, dotyk, už len do Malej Idy cca 20 km… z 20 bolo 30, lebo sme trošku domotali a nakoniec sa rozlúčili pri letisku. Odtiaľ už len na pohodu do cieľa, teda na štart. A za víkend je to 281 km a 5716 m, som spokojný. Riško ma pozýva na vlastnoručne pripravenú večeru a občerstvenie, vypijem kávu a odchádzam domov. Po ceste si dám dlhšiu prestávku a kúpem sa v Kalamenoch, la dolce vita :). Ďakujem všetkým, teším sa na rok.
